„NEBOJME SA STRACHU“

„Počula si? Zasa bombový útok! Najlepšie už nikam nechodiť. Človek aby sa bál vytiahnuť päty z domu. Najlepšie nevychádzať vôbec z domu. Nikdy nevieš, kde na Teba číha nebezpečenstvo“, hovoria mi bývalé kolegynky, keď im oznamujem pre mňa radostnú novinu, „idem na dovolenku“.

Usmievam sa a hovorím to obligátne: „veď stať sa Ti môže aj doma, preto nemusíš nikam chodiť“.

„hm, zasa tá Tvoja teória, tú už poznáme“, pohotovo reagujú.

Rozprávam príbeh, príbeh, ktorý som kedysi prečítala v nejakej múdrej knihe. Oslovil ma. Prenikol až do morku kostí. Myseľ sa v tej chvíli zastavila, akoby čosi veľké pochopila. Iba myseľ, dlho ešte trvalo, kým to pochopenie prešlo do srdca. Kým prišlo „AHA“.

 

Tu je ten príbeh:

Bol raz jeden starý pán, ktorý sa dozvedel, že o 2 mesiace si pre neho príde smrť. Rozhodol sa, že sa jej vyhne. Pobalil si zopár vecí a vybral sa na cestu. Pôjde tak ďaleko, kam až bude vládať, aby keď pre neho príde nebol doma, aby ho nenašla. Musí predsa urobiť niečo, aby sa jej vyhol.  A tak putoval, každý deň prešiel kus cesty a o 2 mesiace, keď  nastal dátum jeho stretnutia so smrťou bol už na míle ďaleko od svojho domova. Unavený sa posadil na kraj cesty. Bol  spokojný, tu ho snáď nenájde. Zvládol to. V tom počuje ako k nemu prichádza  smrť. „Som veľmi rada, že si prišiel na naše stretnutie, zvlášť, keď bolo dohodnuté tak ďaleko od Tvojho domova“.

 

Ticho, nič nevravia, zrejme si o tom myslia svoje. Alebo ich oslovil ten príbeh tak, ako vtedy mňa? Neviem, a nie je to v tejto chvíli pre mňa podstatné. Podstatné je uvedomenie,  že keď som v minulosti reagovala tým obligátnym „stať sa Ti môže aj doma“, bola to iba fráza, iba niečo, čím som samu seba upokojovala. Niečo, čomu som v skutočnosti neverila. Dnes, keď som túto vetu použila, pocítila som hlbokú vnútornú dôveru k životu.

 

Keď som si užívala svoju dovolenku, prišla mi správa od mladej ženy, chce na Bali stráviť svoje „líbanky“,  písala a chcela odo mňa nejaké informácie.  Vďačne som sa zapojila do komunikácie s ňou a popísala svoje skúsenosti, bude to jej prvý výlet do exotickej krajiny. Najskôr sa zaujímala iba o sprievodcu, či mu môže dôverovať. Rozumela som tomu, pamätám si sama seba, keď som prvý krát prichádzala na Bali, so svojimi známymi, po prvý krát bez cestovnej kancelárie. Moji priatelia vôbec nepridávali k mojej dôvere svojimi otázkami „a naozaj nás bude ten sprievodca čakať na letisku?“, „a čo ak tam nebude, čo urobíme?“  Bol tam a všetko klaplo nad očakávanie. Ako dobre by mi vtedy bolo padlo, keby ma niekto ubezpečil, že on to už zažil, že ten sprievodca tam naozaj bude, že mu môžem veriť. A tak som v noci, ťukám do mobilu a odovzdávam svoje skúsenosti ďalej. Zdá sa, že som presvedčila, sprievodca je dôveryhodný. Spokojná sama so sebou som sa pomaly chystám do postele, je už po polnoci a všetci už spia, na Bali je 7 hodinový posun. A ťuk ďalšia správička, píše mi moja nová známa, „trochu sa obávam prestupu v Perzskom zálive, a turbulencií nad oceánom, hm, a moje ďalšie ubezpečenia. A už naozaj dobrú noc. Ráno ďalšia správička, a čo hygiena na Bali? Ľad v nápojoch, voda, v ktorej sa varí ryža? A zasa moje odpovede. Vďačne.

 

Ak čítate môj blog, iste viete, že strach bol mojim dlhoročným sprievodcom. Obrovský strach. Rozumiem jej.  Ťuk a zasa správička, „v očkovacom centre nám povedali, že na Bali sú potulní psi, máme sa zaočkovať proti besnote a čo opice, sú očkované? A proti brušnému týfusu? To už som sa musím usmievať. Očkovacie centrum žije z očkovania, potencionálnych zákazníkov si nenechá len tak ujsť.  „A čo žltačka“, pokračuje naša komunikácia. „Už sme na ceste domov, internet sa vyskytuje iba sporadicky, na letiskách“, píšem. „Dávajte si pozor, dnes bol ďalší útok“, dozvedám sa od svojej novej známej. „A čo vírus zika, nebáli ste sa?“. Pozerám na internete, čo to ten vírus zika je. Niečo, čo  prenášajú komáre v južnej Amerike. Ale veď ja som bola na Bali……

 

Rozumiem tomu, sama som to žila, dnes vďačne odpovedám a ubezpečujem. A pritom viem, že obavy sa na druhej strane nestratili. Sú tam, je tam strach zo žitia.

 

Nie, nechcem Vám tvrdiť, že ja strach nemám. Mám, iba so sa ho prestala báť. Je tu a možno navždy bude, a ja už nehľadám prostriedky ako sa ho zbaviť. Iba mu neprikladám mu väčší význam, ako skutočne má. Je to iba emócia, ako akákoľvek iná. Nebojím sa ho.

 

Je tu, aby ma chránil, nie aby mi bránil.

Najväčšie „AHA“ môjho života.

 

NEBOJME SA STRACHU!

 

Už to nie je iba teória,  je to skutočné žitie.

 

Hm, Ty kamarát, teba sa to netýka? Ty sa nebojíš a nikdy si sa nebál? Tebe skôr prekáža hnev, pocit viny, ľútosť, či iný z pocitov? Skús sa pozrieť zaň? Čo sa za nim ukrýva? Ak nájdeš tú odvahu a pozrieš sa, zistíš, že je to strach.

Strach vie byť dobre zamaskovaný. Ovplyvňuje naše žitie. Núti nás nebyť sám sebou. Záškodnícky riadi naše životy z tmavého kúta, o ktorom možno ani nevieme.
NEBOJME SA STRACHU!

 

Jeden muž sa pošmykol na skale. Bál sa, že spadne dole niekoľko stoviek metrov hlboko, pretože vedel, že sa nachádza vo veľmi hlbokom údolí, zachytil sa konára, ktorý visel nad skalou. V tej tme videl iba bezodnú priepasť. Kričal, ozvena mu vracala jeho vlastný krik – nebol tam nikto, kto by ho mohol počuť.

Viete si predstaviť tú noc plnú múk. Každú chvíľu sa blížila smrť, začal mať studené ruky, už nevládal, už sa pomaly púšťal……

Konečne vyšlo slnko, pozrel sa dolu a musel sa smiať. Nebola tam žiadna priepasť, asi  20 cm pod ním bola skala. Celú noc mohol odpočívať, dobre sa vyspať – tá skala bola dosť veľká – ale celá noc bola zlým snom.

Zo svojej vlastnej skúsenosti vám môžem povedať: strach nie je hlbší ako 20 cm, hovorí Osho. Teraz je na vás, či sa chcete stále držať konára  a urobíte zo svojho života zlý sen, alebo sa radšej konára pustíte a postavíte sa a na nohy.

 

NIE JE SA ČOHO BÁŤ!

 

NEBOJME SA STRACHU!

Comments

comments

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

*