O mamičkách, o deťoch a o nás všetkých….

plačúce dieťa

Je začiatok školského roka, ale nie iba toho školského. Aj naše najmenšie ratolesti začínajú po prázdninách, alebo vôbec po prvý krát v škôlke, či v jasličkách. Okolo seba počúvam rozprávať mamičky, ktoré ráno chystajú svoje detičky do škôlky a ako ich dieťatko nechce ísť, bráni sa, plače, či niektoré dokonca ochorie, len aby do škôlky nemuselo. Mamička zostáva doma a plače doma. Sú aj také, ktorým pracovné, či iné životné okolnosti nedovolia, aby nechali svoje dieťatko doma, avšak niektoré napriek tomu, že sú doma pošlú svoje dieťatko do škôlky. Nie mamičky, nechcem Vás kritizovať, viem, že vaša motivácia poslať vaše deti do škôlky je urobiť pre dieťatko  to najlepšie, čo urobiť môžete. Ste presvedčené, že vaše dieťatko potrebuje kolektív, alebo v hlave nosíte nejaké iné presvedčenie o tom, prečo sú škôlka, či jasličky pre vaše dieťatko nevyhnutné.

Keď som ja v mladosti niesla svoje plačúce dieťatko do škôlky, netušila som, že mám na výber. Žila som v presvedčení, že musím. To presvedčenie bolo kolektívne, je predsa normálne, aby žena išla do práce a svoje dieťa dala do škôlky. Nikdy dovtedy som sa nezamyslela nad tým, podľa čoho sa posudzuje, čo normálne je a čo normálne nie je? Viete? „Normálne“ je to, čo robí väčšina. Nenormálne to, v čom zostáva človek osamotený, rozmýšľa, alebo koná tak, ako väčšina nekoná.

Ak vaše dieťatko ráno plače a nechce ísť do škôlky, ak vám doma trhá srdce pri pomyslení na to, že vaše dieťa sa necíti dobre, možno nebude celkom v poriadku nechať ho v škôlke. Možno áno, ja neviem, viete to iba vy. Vy máte vo svojom vnútri, vo svojom srdci odpovede na svoj život. Nikto iný. Nikto iný nevie, ako sa vy cítite a nikto nevie, čo je pre vás správne. Neexistuje žiadna norma, iba tá, ktorá je ukrytá vo vašom srdci. A nie je to iba o škôlke, či jasliach, je to o celom vašom živote.

Bola som veľmi mladá, keď vážne ochorel môj manžel. Nevedela som si rady s touto situáciou. Manžela hospitalizovali v nemocnici vzdialenej od nášho mesta 60 kilometrov. Pýtala som sa ho, či mám prísť za ním. Povedal mi, že nie, nebudem predsa chodiť tak ďaleko, stačí, ak prídem raz za týždeň. Cítila som, že zomiera a ja som s ním chcela stráviť ten čas, ktorý mu zostáva. Nevedela som ako na to. Chodila som v tom čase psychologičke, rozpovedala som jej, čo prežívam. Pamätám si, čo mi na to povedala: „rob tak, ako cítiš ty, ak chceš ísť za ním, choď“.  Dodnes nechápem, prečo som na takúto jednoduchú pravdu neprišla sama. Odvtedy som bola pri manželovi každý, každučký deň, aj mimo návštevných hodín. Už ma nič nemohlo zastaviť. Vedela som presne, čo mám robiť. Bola som pri ňom, keď zomieral. Bol v nemocnici, pretože mal veľké bolesti, potreboval byť v nepretržitej lekárskej starostlivosti. Posledný týždeň som poprosila lekára, či by som s ním nemohla zostať v nemocnici nepretržite, deň aj noc. Bola to štátna nemocnica. Nebolo to „normálne“. Lekár mi to dovolil. Môj manžel ani raz nepovedal, aby som pri ňom nebola. Keď prišiel jeho čas, zomrel pri mne. Som neskonale vďačná mojej vtedajšej psychologičke za tú vetu.

Ako to súvisí s vami, mamičkami a vašimi deťmi?

To, čo robíte,  robíte naozaj preto, že to tak cítite? Alebo to robíte preto, že  to je normálne? A možno to ani neviete odlíšiť. Sme tak silno ovplyvnení vonkajšími okolnosťami, normami, zákazmi, presvedčeniami, že niekedy vôbec nedokážeme rozlíšiť, čo je to naše. Keď to však nenájdeme, nikdy nebudeme vo svojom živote spokojní. Naše šťastie spočíva v tom, ísť za svojou pravdou. Nie bojovať za ňu, v tom je veľký rozdiel, nájsť si ju a ísť za ňou. Keď musíme bojovať, znamená to, že sme nie sme si istí, či je to naša pravda. Tak, ako v mojom príbehu. Od momentu, keď som zistila, čo je moja skutočná pravda, som presne vedela, čo mám robiť. Už nebol problém byť v nemocnici mimo návštevných hodín, či dokonca cez noc. Všetci mi zrazu vychádzali v ústrety. Prečo? Pretože to cítili.

Mamička, čo je tvoja pravda?

Comments

comments

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

*