Prečo v živote trpíme

Naše utrpenie vychádza zo strachu. Keď nie sme vo svojom strede, nie sme spojený sami so sebou, vládne nášmu životu strach, aj keď si to neuvedomujeme. Strach nie je vždy rozpoznateľný. Schovávame ho niekedy sami pred sebou, hoci o tom vôbec nevieme.  Schovávame ho za rôzne role, závislosti, stratégie,  alebo  projekcie, ktoré v živote často krát nevedome používame, pretože nám pomáhajú prežiť. Unikáme svojmu strachu popieraním, obviňovaním, či inými praktikami.  Takto strach riadi náš život viac, ako sme schopní pripustiť.

V našom vnútri driemu emócie, s ktorými nie sme v kontakte. Vonkajšia situácia často krát vypustí uväznené emócie a my sa sami čudujeme, prečo reagujeme, ako reagujeme.  Naše reakcie vychádzajú z potlačených emócií. Často krát potom za svoje reakcie obviňujeme iných, situáciu, alebo sami seba. Snažíme sa to vyriešiť  vo vonkajšom svete, „už sa s ním nebudem stretávať“, „sem už viac neprídem“, „toto naozaj nemusím“, „on, ona sú takí, či onakí“, „na budúce už budem mlčať, či naopak budem robiť to a ono“, a ďalšie a ďalšie, avšak napriek našim vonkajším riešeniam sa často krát ocitáme v situácii, keď reagujeme navlas rovnako.

Keď si začneme byť tejto situácie vedomý, automaticky sa u nás prebudí túžba po „vyliečení“. Pod uväznenými emóciami sa skrýva naše skutočné, slobodné ja.

Naše utrpenie neskončíme tým, že budeme reagovať, či kričať na tých, ktorý spúšťajú naše emócie. Skončíme ho tým, že opustíme našu obranu, a  vrátime sami k sebe. Pokiaľ nie sme spojení sami so sebou, nevieme opustiť našu obranu, naopak posilňujeme svoje sklony k reakciám, rozčuľovaniu, hnevu a vždy nájdeme dôvody, prečo sa chrániť. Ak sme vo svojom strede, v spojení so sebou samým, obranu prestávame potrebovať, naše reakcie ustávajú samé, prichádza akési vnútorné pochopenie. Zároveň s pochopením samého seba prichádza pochopenie druhých.

Môžeme donekonečna hľadať dôvody z čoho naše zranenia a reakcie vychádzajú. Ak by sme ich aj našli, nedokážu to, čo od nich očakávame, zmeniť trvale náš život. O svoj strach sa môžeme postarať  nájdením svojho stredu a trvalým spojením so sebou samým.

Ako na to? Potrebujeme sa to naučiť. Je to ľahšie, ako si dokážeme predstaviť. Vždy, keď  sa  učíme niečo nové, napríklad chodiť, bicyklovať, či plávať, zažívame často zo začiatku aj neúspech. Ak nás drobný neúspech odradí, nikdy sa novú vec nenaučíme. Ak drobné neúspechy na začiatku prekonáme, môžeme sa stať majstrom. Čím viac danú vec trénujeme, tým lepším sa v nej stávame. Keď sme boli malé deti a učili sme sa chodiť, naše kroky boli veľmi neisté. Keďže chôdzu bežne v živote používame, nepozastavujeme sa nad tým, že to vieme, že nepotrebujeme na ňu vynaložiť žiadne úsilie a ideme.

V spojení so sebou samým nám môžu brániť naše predstavy a očakávania, ktoré môžu byť zasa nevedomé. Nevieme, čo to znamená byť v spojení so sebou, avšak vytvorili sme si predstavu, ako sa budeme pri tom cítiť, čo budeme pri tom prežívať.  Všetko, čo sa odkláňa od našej predstavy hodnotíme ako nesprávne a práve naše hodnotenie nás môže odvádzať od nás samotných.

Na našej „ceste“  nič nepotrebujeme meniť. Potrebujeme to iba uvidieť a prijať také, aké to je, bez hodnotenia.

„Majstrovstvo života nespočíva v dokonalej kontrole nad chodom vecí, ale v nájdení rovnováhy medzi ľudskosťou a bytím.“

A na záver už iba ako na to v praxi.  AHA víkend Emócie, 8.-10.9.,Zaježová,  meditačná posilňovňa v Šali, každú stredu o 18.30, začíname 20. septembra.

 

Comments

comments

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

*