Žitie v prítomnosti

Dlhšie som na svoju stránku nepridala žiadny príspevok. Chcela som, ale akosi to nešlo. Nič z toho, čo tu bolo sa už nejavilo ako aktuálne a dať do slov to nové akosi nešlo. Až dnes ráno bolo zrejmé, že je ten deň, keď sa zrodí nový príspevok.

Áno, nenapíšem ho ja. Zrodí sa. Pred nedávnom som sledovala v nejakej relácii Joža Ráža. Prekvapil ma, keď povedal, že on piesne netvorí, každá jedna pieseň je už vytvorená, musí iba otvoriť kanál, aby sa k nej dostal. Pousmiala som sa a pomyslela som si, že preto sú tie ich piesne také populárne. Že nevznikali z obsahu ľudskej mysle, ale z univerza. Už sa natíska iba otázka, ako ten kanál otvoriť.

Možno táto otázka nie je celkom tá pravá. Z mojej skúsenosti ten kanál neotvoríš, keď chceš, môžeš sa však naň napojiť, keď je otvorený. On je otvorený vždy, ale vždy plynie prostredníctvom neho niečo iné. Často nevnímame, pretože sme práve zaneprázdnení napríklad písaním článku z vlastnej mysle. A možno práve teraz je otvorený na maľovanie obrázku, upratovanie, alebo prácu  v záhradke. Každý z nás pozná ten pocit, keď mu práca, a nielen práca ide od ruky. A naopak pocit, keď to nejako nejde, keď to drie. A to je  to, o čom píšem.

Ako si teda položiť tú základnú otázku, aby bola správna? Možno, ako sa napojiť na ten otvorený kanál a čítať z neho čo mi práve ponúka pre túto chvíľu.

Čo ak všetky cestičky, keď napojený nie sme sú slepými uličkami, z ktorých sa raz budeme musieť vrátiť.

Je to celkom jednoduché, nájsť spojenie so sebou samým. Ako na to? Zdá sa mi, že najľahšia cesta ako to urobiť je uvedomiť si svoje telo. Ako sa cíti moje telo práve v tejto chvíli. Možno je to ešte jednoduchšie, keď práve prežívam nejakú emóciu, ktorá sa mi celkom nepáči. Ak prežívam emóciu, ktorá sa mi páči, veľmi ľahko sa s ňou stotožním, a prestanem byť pozorovateľom svojej emócie a svojho tela. Ak prežívam emóciu, ktorá sa mi nepáči, často sa snažím od nej odpojiť, potlačiť ju alebo nejako inak sa od nej odvrátiť, aby som ju necítil. A práve táto chvíľa má v sebe obrovský potenciál na napojenie sa do toho pomyselného kanála. Nemusím urobiť nič, iba vnímam, čo sa deje so mnou, s mojim telom, v mojom tele a dovolím tomu, aby sa to dialo. Nebude to tu navždy, iba na túto malú chvíľu tomu dovolím, aby to tu bolo. Keď to urobím, pocítim uvoľnenie, a uvoľnenie je tou bránou k spojeniu. Naďalej zostanem svojou pozornosťou  vo svojom tele, preciťujem nejakú jeho časť, alebo celkovú vnútornú energiu tela, to, čo mi ide ľahšie. Keď som pozornosťou v niektorej časti svojho tela, je to akoby sa moja duša presunula do tejto časti tela. Vie, že moja pozornosť je práve tam, a keď chce, aby som venovala pozornosť jej, presunie sa práve tam. A som v tom spojení o ktorom píšem. Možno práve z tohto spojenia dostanem impulz, ako ďalej, čo si odo mňa vyžaduje táto chvíľa.

Každý to môžeme urobiť a každý tak môžeme plynúť s prúdom. Najväčšie utrpenie v našom živote spôsobuje neprijatie veci tak ako sú. Všimnite si, kedy trpíme. Vždy keď niečo vo vonkajšom svete nie je podľa toho, ako si predstavujeme, že by malo byť. Možno namietate, a trváte na svojom, že by veci mali byť inak. Ale ako často nás život postaví do situácie, že veci nie sú tak, ako si predstavujeme. Môžeme sa snažiť zmeniť vonkajšie okolnosti, keď sa to dá, a máme pocit, že je to  v zmysle toho, čo sme očakávali, super. No ak sa to nedá, je tu práve ten čas spojiť sa so sebou, cez emóciu, ktorú práve prežívam, sa napojiť na univerzum. Čím častejšie tak urobíme, tým ľahšie nám to pôjde, tak ako všetky veci v živote.

Čo tým získame? Jednak sa zbavíme utrpenia a jednak budeme cítiť oveľa viac životnej energie. Už nebudeme musieť bojovať, trápiť sa so životom, ale iba jednoducho byť.

To isté môžeme urobiť so svojou minulosťou. Nech bola akokoľvek bolestná, už tu nie je. Je preč. Držíme ju iba vo svojich myšlienkach, dávame jej svoju energiu, pozornosť, a tým ju oživujeme. Nenabádam vás, aby ste ju potlačili, alebo ignorovali, nie, iba jej prestaňte venovať pozornosť. Ako? Jednoducho pozornosť presmerujte do svojho tela. Vždy, keď si všimnete, že ste myšlienkami v minulosti. Dokonca to môžete urobiť vždy, keď si všimnete, že ste  v myšlienkach.

Nikto z nás asi nemá rád tie zaručené návody, ktoré vyriešia všetko v našom živote. Ani ja samozrejme. No napriek tomu, keď som po dlhých rokoch hľadania objavila žitie v prítomnosti, väčšina mojich problémov zmizla. Minulosť, ktorú som tak často riešila a opravovala, odpúšťala a hnevala sa, bola zrazu fuč. Ona tam niekde možno je, ale už nepriťahuje moju pozornosť. Zrazu boli fuč moje strachy, ktoré boli celý život mojim sprievodcom. Nie žeby sa strach niekedy neobjavil, objaví, ale vždy keď si ho všimnem, jednoducho presmerujem svoju pozornosť do svojho tela. Také jednoduché to je. Nie nepotlačím ho, ja ho vidím, som si ho vedomá, iba mu už viac nevenujem svoju pozornosť.

Svoju pozornosť považujem za energiu. Energiu, ktorou nabíjam to, čomu svoju pozornosť prenechávam. A tak buď živím svoju dušu, prostredníctvom svojho vnútorného tela, keď svoju pozornosť upriamujem práve tam, alebo živím svoje myšlienky, predstavy, očakávania, minulosť, budúcnosť. Ak sa rozhodnem pre  to prvé, v mojom vnútri je pokoj, rovnováha a akési vnútorné šťastie, ak sa to dá tak nazvať. Nie je to to euforické šťastie, ktoré som občas predtým zažívala, ja úplne iné, jemné, ale plné. Už by som nemenila. Ak sa rozhodnem pre to druhé, kŕmiť predstavy, myšlienky, očakávania, minulosť, či budúcnosť (resp. predstavy o minulosti, či budúcnosti), rastú práve oni. A v jednom okamihu ma prerastú. Už nemám nad nimi moc, už sa nemôžeme rozhodovať, čo so svojou pozornosťou, už môžem len zostať  v emocionálnom pekle, ktoré vo mne vyvolali. A potom, keď to peklo prejde sa môžem zasa rozhodovať, kam so svojou pozornosťou.

Hm, také jednoduché to je.

Život bez tejto stránky bytia nie je skutočný život. Vždy som to cítila a vždy som o tom aj písala. Šťastie vo chvíľach, ktoré sa mi javili ako naplnenie môjho životného sna nebolo nikdy plné. Bolo akoby cez sklo med lízať. Niečo mu stále chýbalo. Dnes viem, že mu chýbalo to vnútorné napojenie. Bez neho nežijeme, iba sa zaoberáme myšlienkami vo svojej hlave. Avšak vždy, v každom okamihu máme na výber.  Môžeme si vybrať, kam dáme našu pozornosť.

 

 

 

Comments

comments

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

*