Ďakujem Vám chlapi…..

Pár riadkov iba pre Vás. Okolie, spoločnosť Vás naučili, že prejavovať emócie je slabošské, že treba byť silný a tváriť sa, akoby sa nič nedialo. A Vy ste tomu uverili.

A možno už dnes vo svojom vnútri cítite, že to nie je celkom tak. Možno naopak necítite vôbec nič, a možno Vás až nejaký problém na fyzickom tele donútil, či donúti prehodnotiť svoje presvedčenie.

V poslednej dobe sa mi na terapiu „Cesta“ objednávajú väčšinou chlapi. Poviem Vám, mala som z Vás strach. Bála som sa tej Vašej naučenej masky, pod ktorú ťažko niekoho púšťate. Nasadzovala som pred Vami aj ja tú svoju. Nevedela som si predstaviť ako inak na to. Jedného dňa som odložila svoju myseľ bokom a iba som sa nechala viesť. Akoby otázky a odpovede nevychádzali z mojich úst, z mojej mysle, akoby prichádzali z neznáma. Práve tie, ktoré som sa potrebovala pýtať, práve tie, ktoré som potrebovala počuť.

Dnes bol na procese mladý muž, ktorý chcel mať veci pod kontrolou, tak, ako to chce väčšina z nás. Tak nás to naučili. Zdravotný problém však naznačoval, že možno to nie je celkom správne. Prečítal si knihu a rozhodol sa to vyskúšať inak, ako doteraz. Prihlásil sa na terapiu. Váhal, zdalo sa, že problém sa začína strácať sám od seba. Myseľ ho presviedčala, že robiť veci novým spôsobom nie je bezpečné, že to možno vôbec nie je pre neho. A tak sa odhlásil z terapie, problém sa zväčšil a on sa zasa prihlásil. Nakoniec  sa predsa rozhodol a prišiel. Keď som ho viedla do jeho vnútra, myseľ mu stále nahovárala, že   nerobí dobre. Otvoril oči a presviedčal ma, že príde inokedy, ešte nie je pripravený a má strach. Cesta je metóda, ako prežiť svoje emócie, ako prežiť svoj strach, ako prestať pred ním utekať. Nechala som sa viesť, ako ďalej, prišli odpovede, aby sa pokúsil zostať, úplne nenásilne, keby bolo v poriadku cítiť to, čo cíti, keby nebolo správne a nesprávne, keby bolo všetko v poriadku tak ako je, keby bolo v poriadku aj to, že tie emócie nechce prijať, úplne v poriadku všetko čo je, aj čo nie je….., uvoľnil sa….. a ono to prišlo, prišlo to, čo ani nečakal, prišli emócie, ktoré boli ukryté vo vnútri a už nebolo pre ne miesto, pýtali sa, tlačili von. Prišlo oslobodenie. Bol vďačný, rozradostený, jeho srdečný smiech bol nákazlivý. „Omočil si iba palec“, ako s nadsadením hovorí Brandon, iba okúsil kúsok z toho, čím je naozaj, jeho oči žiarili, nemohol uveriť tomu, aké to je jednoduché. Jednoduché a zároveň zložité, ako všetko v tomto našom duálnom svete ega.  Bola som dojatá, plakala som a smiala som sa zároveň. Cítila som tú hĺbku, ktorá sa v ňom otvárala. Ďakujem. Ďakujem za tú Vašu odvahu.  Ďakujem Vám chlapi, za to, že sa pokúšate robiť veci inak, ako ste robili doteraz, ďakujem, že objavujete tú svoju hĺbku, ktorá je vo Vás ukrytá, ďakujem. Robí Vás mužmi viac, ako ste si vedeli predstaviť. Hľadali ste vo vonkajšom svete, súperili s inými, bojovali, mali veci pod kontrolou a stále ste sa tými ozajstnými mužmi necítili. Tá mužnosť je ukrytá v tej zraniteľnosti, ktorú ste odložili za masku, pretože vás to tak naučili. Keď si tú zraniteľnosť dovolíte, nie ste menej mužmi, ste nimi naopak viac a konečne to cítite aj Vy sami. A cíti to aj vaše okolie.

Chlapi, skláňam sa pre Vašou odvahou robiť veci novým spôsobom. Ak veci robíme stále rovnakým spôsobom, nemôžeme očakávať iný výsledok.

Ďakujem Vám chlapi.

Comments

comments