Možno celkom nerozumiete tomu, prečo sa dnes toľko rozpráva o sebaláske. Možno vám vraveli v detstve, že milovať sám seba je sebecké a dnes vám nejde do hlavy, že by ste mali milovať sami seba. A možno máte už túto etapu za sebou a viete, že bez toho, aby ste milovali sami seba sa ďalej nepohnete. Že ak chcete skutočne milovať iných, musíte najskôr milovať sami seba. Zrejme nemáte predstavu o tom, ako to urobiť, a zrejme ani neviete posúdiť, či sa skutočne milujete, alebo nemilujete.

Nemilujeme sami seba bezpodmienečne. Cítime vo svojom vnútri, že niečo s nami nie je v poriadku. Že je tam niečo, čo je potrebné zmeniť, niečo, čo nechcete nikomu ukázať, možno dokonca ani sami sebe, pretože cítite, že by vás iní neprijali.

Musíte sa mať radi sami seba. Hm. Toto som počula tisíckrát, pomyslela som si, ľahko sa to hovorí, ale ako sa to robí? Potrebovala som návod, najlepšie návod na A4, a istotu, že keď všetko urobím podľa neho, budem sama seba milovať. Taký návod nebol. Ja som ho nenašla.

Dnes, keď som o pár krokov ďalej, usmievam sa nad tým, ako som to vtedy videla. Návod skutočne nebol, a stále nie je. Nie je to o tom, urobiť niečo a stane sa, je to o celom našom žití. O uvedomovaní si samého seba v každej chvíli, v ktorej sme to schopní dokázať. O prijímaní seba samého v každom jednom okamihu svojho života.

Dnes si ten návod dovolím  napísať ja. Nie iba tak všeobecne, naozaj na A4, s istotou, že keď na túto cestu nastúpite, budete sami seba milovať každým jedným dňom viac a viac.

V každej jednej chvíli, v ktorej si uvedomíte svoj pocit, svoju myšlienku, svoju emóciu, vždy ste vy ten, kto rozhodne, čo s nimi urobíte. A dobrá správa, nemusíte s nimi urobiť vôbec nič. Ba dokonca, nesmiete. Stačí iba jedno jediné, neposudzovať ich, nehodnotiť. Iba pozorovať, ako nezaujatý pozorovateľ. Kde sme vzali to právo posudzovať, čo je dobré a čo je zlé? Kto nám to povedal? Kde je záruka, že to je skutočne tak? Keď sa nad tým skutočne zamyslíte, taká záruka neexistuje. Čo ak je to celé inak?

Čo keby bolo v úplnom poriadku cítiť sa tak, ako sa práve cítite? Čo keby ste nemuseli nič meniť, keby všetko mohlo byť tak, ako je? Čo keby sme sa prestali hrať na Boha a prestali hodnotiť, čo je dobré, čo je zlé, čo je správne, čo nesprávne. Čo keby sme pripustili, že Boh určite vedel, prečo nás stvoril tak, ako nás stvoril? Čo keby sme prestali mať úmysel to meniť? Čo keby bolo v poriadku hnevať sa? Keby bolo v poriadku, že som dnes lenivá? Čo keby bolo v poriadku, že sa dnes cítim zle?

Čo keby ste si dovolili vyskúšať to? Čo keby ste si mohli dať jeden mesiac? Jeden jediný mesiac vášho života, keď to nebudete nič hodnotiť. V sebe? Nie iných, seba. Keď si iba dovolíte byť taký, aký práve ste, bez pocitu viny, bez pocitu strachu. A keď príde strach a vina, tak aj s týmito pocitmi. So všetkým, čo tu je a so všetkým, čo tu nie je. A čo ak to nezvládnete? A čo keby ste si dovolili nezvládnuť to? Čo keby práve toto bola cesta, ktorú už dávno hľadáte? Nezistíte, pokiaľ si nedovolíte vyskúšať to.

Ja sama za seba som celý život bojovala s tým, kým som. Najskôr som bola veľmi chudá, potom mi už vadilo kilo naviac, najskôr som pracovala málo, potom zasa veľa, najskôr som bola príliš zodpovedná, potom málo zodpovedná, najskôr som veľmi milovala, potom zasa primálo…..rozumiete? Nech som robila, čo som robila, stále som nebola so sebou spokojná.

Keď som raz započula niekde myšlienku, že Pán Boh vedel čo robí, keď nás stvoril, aj prečo to robí, my ten dôvod nemusíme poznať. A keď to chceme meniť, je to, ako by sme mu vraveli „Pane Bože, Ty si to pokašľal, teraz to musím naprávať“. Táto myšlienka, ktorá mi zrazu odpovedala na otázku, čo je pokora, ma hlboko chytila za srdce. Skutočne. Čo ak je všetko v poriadku tak, ako je, čo ak nie je potrebné nič meniť, čo ak je potrebné iba všetko prijať?  Cítila som sa naplnená hlbokým poznaním, ktoré mnou celou preniklo. Všetko je v poriadku tak, ako je.

Dnes, keď prežívam negatívne emócie, ktoré by som samozrejme presne ako vy najradšej poslala do kelu, pripomeniem si túto úžasnú myšlienku. Čo keď je v poriadku, že sú tu. Veľa krát stačí iba toto uvedomenie na to, aby sa tieto emócie rozplynuli, aby odišli tam, odkiaľ prišli a je tu zrazu jasno. To, čo nás drží v zajatí negatívnych emócií je náš boj s nimi. Náš vzdor. „Nie, my to nechceme“. Dali sme sa s nimi do boja, neuvedomujúc si, že tento boj nemáme šancu vyhrať. My ich môžeme zatlačiť hlboko do seba, po pár hodinách, dňoch sa nám to iste podarí, a však v nestráženej chvíli, keď sme unavení, nie príliš sústredení, alebo práve nemáme svoj deň, tie emócie sú zrazu tu. A my sa čudujeme, kde sa vzali, prečo sme zrazu vybuchli pre nejakú maličkosť, či prečo prišla depresia.

Cesta je v prijatí. Vyskúšajte.

Comments

comments