Život začína byť jednoduchší, keď si začneme uvedomovať sami seba. Uvedomovať naše túžby, naše pocity, naše emócie. Keď prestaneme riešiť iných a upriamime svoju pozornosť na seba. Keď sa pokúsime zobrať zodpovednosť za svoj život do svojich rúk. Nie ako frázu, tak naozaj, uvedomiť si, že nikto mi nemôže nič zobrať, nikto mi nemôže nič dať, nikto mi nemôže ublížiť, nikto ma nemôže urobiť šťastným, všetko toto je iba v mojej moci.

Mám jednoduchý návod, na to, ako sa k tomuto poznaniu dopracovať. Je taký jednoduchý až sa zdá neskutočný. Sama som ho možno veľa krát pred tým počula, napriek tomu som v živote prišla k nemu z rôznych obchádzok. Neskúsila som ho skôr, hľadala som skratky, našla som obchádzky a slepé uličky. Zrejme som potrebovala tieto skúsenosti, aby som dnes vedela to, čo viem, aby som si dnes uvedomovala to, čo si uvedomujem, aby som dnes mohla odovzdávať to, čomu som sa na mojej ceste naučila.

Aký je ten návod? Prijatie. Nič iné, veľmi jednoduché prijatie. Prijatie všetkého, čo je, bez hodnotenia.

Keď sa ráno zobudím, zameriam pozornosť na svoje telo. Ako sa cítim? Je v ňom nejaké napätie, alebo je úplne voľné. Ak v ňom je napätie, zameriam svoju pozornosť na to napätie. Niekedy viem pomenovať, čo je v tom napätí ukryté, niekedy neviem. Všetko je v poriadku tak, ako je. Nerobím nič, iba pozorujem a dovolím, aby tam to napätie bolo. Dovolím, aby bolo všetko v poriadku tak, ako je. To je začiatok môjho dňa.

V priebehu dňa, keď mám chviľu času, skontrolujem svoje telo, ako na tom je? Čo cítim teraz, nič nemusím robiť, iba dovoliť, aby tam bolo presne to, čo tam je. Keby bolo v poriadku cítiť to, čo práve cítim. Prípadne, keby bolo v poriadku necítiť. Keby bolo v poriadku všetko, čo je, tak ako je.

Niekedy sa zamotám do splete svojich myšlienok, ktoré ma unášajú niekam do diaľky a ja cítim, že sa vzďaľujem sama od seba. Chcela by som prežívať tú jednotu samej so sebou stále, ale ona s myšlienkami odchádza do ďaleka. Keď si to uvedomím, jediné čo urobím, dovolím si to. Dovolím si byť unášaná myšlienkami preč od seba, dovolím všetkému, čo tu je, aby tu bolo, dovolím aj všetkému, čo tu nie je, aby tu nebolo. Také jednoduché.

Niekedy pociťujem vzdor, ja to chcem inak, nie tak, ako sa to deje, nech je to v čomkoľvek vonkajšom, či vnútornom. Čo s tým? Stále ten rovnaký návod. Nechať to, dovoliť si to, dovoliť si aj ten vzdor, dovoliť všetkému, čo tu je, aby tu bolo a dovoliť aj domu, čo tu nie je, aby tu bolo.

Cítim hnev na seba, v poriadku. Cítim, že som dnes lenivá a pritom by som mala robiť to, či ono. V poriadku. Dovoľujem si všetko, čo tu je.

Možno namietnete. Ale čo ak ja musím niečo robiť a nerobím to, pretože som lenivý, lenivá. Všetky odpovede sú v prijatí toho, čo je. Iba vyskúšajte. Za všetkým stojí náš vzdor k tomu, ako by to malo byť, a nie je. Prijatím vzdoru si otvárame cestu ďalej, za tým vzdorom je niečo ďalšie, ktoré nevidíme práve vďaka tomu vzdoru. Keď prijmeme vzdor, objaví sa to, a znovu iba prijatie.

Mám zlý deň, v poriadku, dovolím si mať dnes zlý deň.

Možno to odporuje pozitívnemu mysleniu, ktoré je dnes v móde. Pozitívne myslenie je na úrovni myslenia, nie na úrovni pocitov. Ak ma napadne myšlienka, ktorá je negatívna, môžem ju vymeniť za pozitívnu, ak si to uvedomím. Ak si to neuvedomím a myšlienka spôsobila pocit, či emóciu v tele, túto emóciu nezmením tým, že zmením myšlienku. Túto emóciu môžem zmeniť iba jej prijatím. Dovolením aby tu bola. Prežitím tejto emócie.

Emócie vznikajú z myšlienok. Prvotná je myšlienka. Často si však neuvedomujeme myšlienky, uvedomíme si až pocit. Presviedčať sám seba, že sa cítim dobre, keď sa dobre necítim, urobí o veľa viac škody, ako osohu.

Najlepšie to ukážem na príklade. Napadla ma myšlienka, napríklad čo ak neurobím tú skúšku a uvedomím si túto myšlienku na úrovni myšlienky, môžem ju vymeniť. Môžem si uvedomiť, že je to iba myšlienka, a ja si môžem myšlienky vyberať. Môžem ju vymeniť za myšlienku, urobím to. Zároveň však musím nazrieť do svojho tela, ktoré mi povie, čo je pravda. Ak cítim vnútorný odpor, darmo si budem hovoriť, ja to urobím, neurobím. V takom prípade musím prijať to, čo tam je skutočne. A toto je presne ten dôvod, prečo nám nefunguje pozitívne myslenie.

Cítim teda vnútorný odpor, viem, že tam nie je vnútorná istota, že tú skúšku urobím. Čo s tým? Prijmem to, že tú skúšku neurobím. Možno sa Vám zdá, že tým dávam energiu práve tomu, aby som ju neurobila. Avšak ja dávam energiu tomu aby som ju neurobila už tým odporom, ktorý v sebe cítim. Ten odpor je tou energiou. Keď sa budem tváriť, že ten odpor tam nie je, on nezmizne, nemá kam odísť, zostane tam a ja mu nevedome budem stále dávať svoju energiu. Tým si do života pritiahnem to, čo nechcem, skúšku neurobím. Darmo si na úrovni myšlienok budem hovoriť urobím, urobím. Zafunguje to, čomu dávam energiu.

Ako to teda vyriešiť? Jednoducho. Cítim, že je tam odpor? Pripustím, si ten odpor. Pripustím dokonca, že tú skúšku neurobím. Príde nejaká ďalšia emócia, možno strach. Dovolím aj tomuto strachu, aby tu bol. Dovolím všetkému, čo tu je, aby tu bolo. Emócie sa nás nedržia, my sa držíme ich. Pustíme ich tak, že si ich dovolíme prežiť. Sú tu iba na to, aby nami prehoreli a my sme voľní. Za strachom možno príde, že budem nemilovaný, ….prijmem všetko čo tu je…dovolím všetkému, čo tu je, aby tu bolo.

Nie je iná cesta, ak chcete, skúšajte, skúšajte dovtedy, kým vás to baví. A keď vás to prestane baviť, dovoľte všetkému čo tu je, aby tu bolo. To je jediná cesta. Žiadna iná neexistuje.

Je to také jednoduché.

Comments

comments