Dnes, keď som sa pripravovala na prednášku v Hlohovci, prišla zaujímavá spomienka.

Keď som pred časom absolvovala terapeutický výcvik u Brandon Bays, jeho súčasťou bol aj proces zmyslu života. V tomto procese sa nám malo vyjaviť, aký zmysel má náš život.
Plná očakávania som sa ponorila do procesu. Bola som presvedčená, že to bude niečo veľkolepé. Niečo ohromné, čo mám priniesť ľudstvu. V procese som dostala odpoveď „Tvojim zmyslom života je radosť a učiť druhých radosti“. „Toto“, pomyslela som si, nechápala som.

Dnes, keď táto spomienka prišla, musela som sa pousmiať nad jej vtedajším hodnotením.  To, čo som celý doterajší život hľadala bol „život naozaj“.  A čo je život naozaj? Je to život v naplnení, v ozajstnej v radosti. Čo som to vlastne hľadala? Radosť. Život v radosti.

Keď sa v mojom prvom procese pod nánosmi emócii objavila radosť, nedovolila som je vstúpiť. Bola spojená so strachom. Bála som sa prežívať radosť. V ušiach mi zneli slová z detstva „smejete sa? no veď počkajte, vy budete plakať“. A tak, keď som sa necítila dobre, bola som „viac vo svojej koži“, ako keď som sa radovala. Každá drobná radosť bola zatienená strachom z radosti. Keď sa mi v procese podarilo sňať zo seba tento závoj falošného presvedčenia, že keď sa budem radovať príde trest, trest Boží, po prvý krát v živote ma zaplavila ozajstná, nefalšovaná, slobodná radosť. Neopísateľný pocit radosti, ktorý som si celý život nedovolila.

Často som premýšľala, prečo som ja tak citlivo reagovala na všetky negatívne presvedčenia, ktoré mi v detstve niekto vštepil, prečo som odjakživa bola taká ustráchaná a v kútiku srdca som závidela tým, ktorí boli omnoho bezprostrednejší, ktorí sa javili ako šťastnejší, ktorých život mi pripadal ľahší a radostnejší. „Prečo ja?“

Dnes to všetko začína dávať zmysel. Začínam rozumieť hlbokej múdrosti ukrytej za odhalením môjho zmyslu života. Začínam rozumieť, prečo to nutkanie chodiť  a rozprávať  ľuďom o ceste, o mojom životnom príbehu. Začínam rozumieť, prečo tento web, začínam rozumieť,  prečo som sa  tej radosti v živote musela učiť, prečo tu nebola odjakživa.  Ako inak by som vedela, aké je, žiť život bez radosti.

Ako by som mohla niekomu ukazovať cestu, ako sa radovať, keď by som nechápala, že on sa radovať nevie.

Dnes opadol ten závoj závisti, porovnávania sa, ustali otázky „prečo?“. Začínam rozumieť. Sedím a odovzdávam ľuďom to, čo som sa naučila, prežívam pocit naplnenia, pocit nekonečnej radosti.

 „Ľudí nezmeníš, môžeš im len ukázať cestu a prebudiť v nich chuť, sa po nej vydať“

(Laurent Gounelle).

Dnešná moja prednáška možno nebola podľa pravidiel prezentácie,  dala však viac, ako som si dovolila očakávať, ukázala  cestu a prebudila chuť. A nie iba Vám,

….MNE…..

Začínam napĺňať veľkolepý zmysel svojho života.

Namasté

Vierka

Comments

comments