Dnes ráno, keď som sa zobudila ma napadla krásna myšlienka „ďakujem Ti Bože, dnes je najkrajší deň môjho života“. Nedovolila som svojej mysli, aby mi tento príjemný zážitok pokazila.

Dnes, ma čakala „cesta“, dávala som proces na novom mieste a pri nových veciach, zážitkoch vždy pociťujem neistotu. Musela som si opakovať, že je všetko tak ako má byť a utvrdzovať sa v dôvere, že vesmír vždy vie, čo robí, nezariadila som to ja, ale „niekto tam hore“ a preto je viac ako isté, že je všetko presne tak, ako má byť a všetko je v poriadku.

Keď som bola na mieste, zostal mi ešte krátky čas na meditáciu a na modlitbu, ktorú vždy pred procesom odriekam. Nie je naučená, je vždy zo srdca, vždy taká, aká práve príde. Dnes som sa modlila k Bohu za to, aby mi dal možnosť byť tu srdcom, taká krátka bola moja modlitba.

O chvíľu klopal na dvere mladý muž, či je správne a že za chvíľočku dovedie manželku, ktorá je v aute. Došlo mi, že manželka asi bude mať problém s chôdzou. Prišla veľmi mladá žena, ktorá ťažšie chodila, ťažšie rozprávala, ťažšie sa vyzliekala, ťažšie si sadala.

Spomenula som si na slová z jej mailovej správy: „Pred rokom a pol som z nevysvetliteľných príčin upadla behom jedinej noci do kómy. Mladá športovkyňa, vegetariánka, človek, ktorý neholduje ani alkoholu, ani cigaretám, príčina, závažná mozgová mŕtvica. Prečo? Na túto otázku neexistuje odpoveď“

Sedela tu pri mne, usmiata, v očakávaní, čo proces prinesie.  Začali sme s procesom. Ťažko hovorila, avšak od prvého okamžiku bolo cítiť jej otvorené srdce, žiadne posudzovanie rozumom, ako dieťa, otvorená, úžasná. Dojatie a vďačnosť ma sprevádzali celým jej procesom. Robili sme proces, ktorý je kombináciou viacerých, tak som to cítila. Ocitla sa v spomienke, kde bolo všetko dokonalé, úžasné, s príjemným pocitom, proste raj. Nepamätala si, že by v živote niečo také skutočne zažila. Odhalili sme to, nebola to skutočná spomienka, bola to ilúzia, ilúzia o tom, čo bolo pred chorobou. Ilúzia, ktorá zostala v mysli a zavádzala „takto to bolo“. Nechcelo sa jej odtiaľ, avšak vedela, že prišla pohľadať odpoveď na svoje otázky a preto pokračovala. Ďalšia spomienka už nebola taká vábivá, bola ozajstná, zo života. Nádherný bledo-modro-zlatý oslobodzujúci pocit sa rozprestieral v nej a okolo nej, avšak niečo stále bránilo tomu, aby bol všade. Bola to reakcia okolia. Tí vraveli, nemôžeš, nesmieš, nedovoľuj si to…..zrazu sa objavili viaceré spomienky, vo všetkých bolo ťažké stáť za sebou, a ona podľahla tlaku okolia. Všetko začínalo dávať zmysel.

 A prišla rada:

„Počúvaj samu seba, dôležitejšie ako názor okolia je to, čo hovorí Tvoje srdce a nemusíš to ani obhajovať, ani ospravedlňovať“.

 Šťastne sa usmievala, jej oči žiarili. Rozprávala mi o tom, ako vždy chcela byť vedomá, osvietená a milosť jej prihrala takúto skúsenosť. Súcit a vďačnosť boli emócie, ktoré sa striedali vo mne. Uvedomovala som si ohromný rozdiel, ktorý je medzi ľútosťou a súcitom. Toto bol súcit. Vďačnosť, vďačnosť za to, že som mohla stretnúť tohto úžasného človeka. Mladú, krásnu, odvážnu ženu. Celý čas sa napĺňali prosby z mojej modlitby. Byť v srdci. Inak sa ani pri tejto mladej žene nedalo.

Pýtala som si povolenie, zverejniť časť môjho zážitku s ňou na mojej stránke. „Hocičo tam napíš, nemusíš mi to ani posielať“, odpovedala, „ak to pomôže čo iba jednému človeku, nebude to márne“.

Ďakujem Ti Dadka, za to, že si, ďakujem Bože, za to, že si mi s týmto krásnym človekom skrížil cestu, za to, úžasné poznanie prežité srdcom, že nie všetkými roklinami musím prejsť sama, ja mám tie svoje, zdajú sa hlboké a niekedy možno najhlbšie,…a iní majú svoje, hlboké a možno ešte hlbšie…. Ďakujem, že skúsenosti z mojich môžem dávať ďalej a ďakujem, že skúsenosť iných môžem prijímať. Ďakujem.

Zrazu bolo všetko krajšie, obloha, ktorá sa ráno zdala šedivá, mala zrazu krásny odtieň šede, čas prestal hrať rolu, nebolo sa kam ponáhľať. A keď som vystúpila zamyslená z auta, cigánka, ktorá sa potulovala po meste prehodila ku mne „pani, Vy ste šťastná“. „Viete prečo?“ Kráčala som ďalej, nepočúvajúc jej odpoveď, uvedomujúc si, „Som šťastná“. Dnes je najkrajší deň môjho života, preblesla mi hlavou ranná myšlienka.

P.S. Tá mladá žena píše blog, prečítajte si: svatekova.blog.sme.sk

Comments

comments