„Prijmi sa tak, ako si s vedomím, že tvári môžeš dodať krásu svojho srdca“
Guy Gilbert

Dnes som mala stretnutie pri kávičke s mojou kamarátkou. Sme približne rovnako staré a nedávno prekvapila správou, že bola na plastickej operácii tváre. Máme predsa svoj vek a niečo s tým treba robiť. Odvážna žena, napadlo ma a začala som rozmýšľať, či by som sa ja na niečo také podujala. Zrejme nie, keď nie pre iné, tak kvôli strachu, jednak z bolesti, jednak z výsledku. Keď som sa ponorila do svojich pocitov, musím priznať, že som jej trošku závidela. Nedalo mi nepreskúmať, čože sa to ukrýva pod tou závisťou. Pocit, že budem nemilovaná, opustená, osamotená. A pod tým v hĺbke láska, a istota, že nemôžem byť nemilovaná, že som súčasťou tej nekonečnej lásky, ktorá tu je, vždy bola a vždy bude.
Zvláštne, rozmýšľala som. Čo všetko sme ochotní urobiť vo vonkajšom svete preto, aby sme sa cítili milovania hodní. Nie sme dosť dobrí, nie sme dosť pekní, nie sme dosť šikovní, nie sme dosť pracovití… Chodíme do práce, ktorá nás nenapĺňa, aby sme zarobili peniaze, ktoré použijeme na veci, o ktorých si myslíme, že nás urobia šťastnými. Myslíme si, že keď budeme mať to, tamto, či ono, budeme konečne šťastní. A keď to už máme, naša myseľ nám nedá pokoj. A ešte toto a ešte tamto, diktuje nám podmienky a my jej veríme. A šťastie neprichádza.
Dnes, keď som sedela na kávičke s mojou kamarátkou a ohúrila ma sumou, ktorú zaplatila za plastickú operáciu, uvedomila som si, že ja som približne rovnakú sumu zaplatila za terapeutický výcvik „Cesty“. Prebehol mi po tvári jemný úsmev a spokojnosť. Nedalo mi nepovedať: „Ty si zaplatila za to, aby si vyzerala mladšie, ja som zaplatila, aby som prijala samu seba takú, aká som“. Vedľajším, nezanedbateľným účinkom bolo zistenie, že všetko, čo hľadám okolo seba, je vo mne.
Čo poviete? Čo sa vám viac pozdáva?
Možno sa vám to zdá uletené, aj jedno, aj druhé. Nechystáte sa na plastickú operáciu, ani na terapeutický výcvik. Rozumiem.
Možno však rozmýšľate o tom, či si kúpite nové tričko, či topánky, v poradí niekoľké. Čo keby ste si dovolili na chvíľu sa zastaviť a porozmýšľať, prečo to potrebujete? Možno si kúpite cigarety, možno sladkosti, možno niečo do domácnosti. Koľko z tých vecí kupujeme preto, že ich naozaj potrebujeme, alebo preto, že napĺňajú náš život šťastím?
A koľko z nich kupujeme preto, že ich majú aj iní, že sú módne, že na chvíľu zaplnia našu vnútornú prázdnotu, že nám na chvíľu spôsobia dobrý pocit, že sme uverili, že bez nich nemôžeme byť šťastní. Kúpte si ich, avšak uvedomte pravý dôvod, prečo ich kupujete.
Často na svojich prednáškach vnímam ľudí, ako hltajú moje slová, so záujmom sa vypytujú a sú odhodlaní v tú chvíľu nazrieť do svojho vnútra. A potom sa vrátia do svojich bežných koľají a myseľ im začne nahovárať „keby som mal viac peňazí,…. keby to nebolo tak ďaleko,…keby som mal/a viacej času…..“
A malá hŕstka z nich naozaj príde…. Viem, je to vaše rozhodnutie…je to váš život….vy, jediní vy máte právo s ním naložiť ako chcete. Avšak nakladáte s ním skutočne tak, ako chcete?
Ja som s ním voľakedy tak nenakladala. Žila som ho nevedome, nevedomky riadená vonkajším svetom, nie preto, že on ma zmanipuloval, preto, že ja som mu to dovolila.
Dnes pozerám do zrkadla, vidím vrásky pod mojimi očami a hrajúce plamienky v nich. Pred 20 rokmi som nebola taká krásna ako dnes. Pred 20 rokmi som nemohla vyjsť na ulicu bez mejkapu, nenamaľovaná, či dokonale neupravená. Pred 20 rokmi som nemohla ísť na kúpalisko, pretože moje miery neboli ideálne. Pred 20 rokmi som bola presvedčená, že keby som bola krajšia, bola by som milovanejšia. A dnes viem, že to je všetko naopak. Čím som milovanejšia (sebou samou), tým som krajšia.

Comments

comments